História Istanbulu
Miesto, ktoré sa v súčasnosti nazýva Ázijský Istanbul, bolo osídlené pravdepodobne už 3000 rokov pred n. l. Napokon tu v 7. storočí grécki osadníci pod vedením kráľa Byzasa vytvorili kolóniu Byzancium, čo je grécky názov pre mesto pri Bospore. Byzas si vybral toto miesto po porade s veštkyňou v Delfách, ktorá mu povedala, aby sa usadil na opačnej strane, ako je „krajina slepých". Byzas dospel k záveru, že predchádzajúci osadníci museli byť naozaj pozbavení zraku, keď prehliadli takéto skvelé miesto pri ústí bosporskej úžiny. Potvrdilo sa, že toto Byzasovo rozhodnutie bolo veľmi prezieravé, keďže história ukázala, že poloha Istanbulu bola oveľa dôležitejšia, ako is možno raní grécki osadníci predstavovali. Byzas dal mestu meno: Byzancium.
Začiatkom prvého storočia pred n. l. sa mesto stalo súčasťou Rímskej ríše a v roku 306 n. l. cisár Konštantín Veľký vyhlásil Byzancium za hlavné mesto celej Rímskej ríše. Odvtedy bolo mesto známe ako Konštantínopol.
Polovica piateho storočia n. l. bolo obdobie rozsiahlych zmien v ríši. Barbari si podmanili západnú časť Rímskej ríše, zatiaľ čo východná časť, nazývaná aj Byzantská ríša, si ponechala Konštantínopol ako hlavné mesto. V roku 532 za vlády Justiniána I viedli protivládne nepokoje k zničeniu mesta. Mesto bolo znovu postavené a o výškach, ktoré dosiahla byzantská kultúra, svedčia monumenty a výrazné stavby ako Hadžia Sofia.
Vlastnosť, ktorá robila mesto takým žiaducim - jeho neporovnateľná poloha z hľadiska obchodu a dopravy medzi tromi kontinentmi, bola aj jeho trestom. V nasledujúcich storočiach na Konštantínopol útočili Peržania, Arabi, nomádske kmene a príslušníci 4. krížovej výpravy (ktorí na istý čas ovládli mesto).
Napokon otomanskí Turci vedení sultánom Mehmetom II dobyli Konštantínopol oslabený nepretržitými vojnami v roku 1453. Premenovali ho na Istanbul, ktorý sa stal tretím a posledným hlavným mestom Otomanskej ríše. Bol riadiacim centrom vojenských výprav, ktorých cieľom bolo dramaticky rozšíriť Otomanskú ríšu. V polovici 16. storočia bol Istanbul, s počtom takmer pol milióna obyvateľov, významným kultúrnym, politickým a obchodným centrom. Otomanská vláda pokračovala až do porážky v 1. svetovej vojne, po ktorej Istanbul obsadili spojenci.
Keď sa po vojne za nezávislosť v roku 1923 zrodila Turecká republika, Kemal Atatürk presťahoval hlavné mesto do Ankary. Istanbul sa však naďalej dramaticky rozširoval; v súčasnosti má približne 13 miliónov obyvateľov a počet jeho obyvateľov rastie približne o 700 000 prisťahovalcov každý rok. V meste sa rozvíjal priemysel spolu s rastom cestovného ruchu. Istanbul je stále mesto, ktoré si tvorí vlastnú históriu na križovatke, kde sa stretávajú dva kontinenty.
V meste sú mnohé zaujímavé múzeá, hrady, paláce, mešity, kostoly a historické hammámy. Medzi zaujímavé časti mesta patrí: Haydarpasa, Uskudar, Eyup, Galata, Perapalas, Ortaköy, Bospor, Taksim, Eminönü a Sultanahmet. Obľúbeným letoviskom miestnych obyvateľov sú Princeznine ostrovy.
Dôsledky dobytia
Dobytie Istanbulu malo taký historický dopad na turecký a moslimský svet, že niektorí historici ním vymedzujú koniec stredoveku. Obliehaním Istanbulu Otomani pokročili k získaniu nadvlády nad mnohými nezávislými tureckými štátmi (beylikmi) v Anatólii (Malej Ázii). Výsledkom dobytia ríše bolo zjednotenie tureckého obyvateľstva v Anatólii. Naopak, iné neturecké, moslimské spoločenstvá a kniežatstvá boli zjednotené pod ochranou otomanského vedenia, takže otomanský beylik sa napokon rozšíril na ríšu.
Po dobytí Konštantínopolu otomanskí moslimi prevzali dynamickú rolu vo formovaní medzinárodnej politiky. Až dovtedy sa európske kresťanstvo tri storočia usilovalo vytlačiť moslimov z Malej Ázie, pričom Istanbul slúžil ako pohraničná stanica pre križiakov. Dobytím mesta sa však poistila zvrchovanosť maloázijských moslimov a už ich viac neohrozovali križiaci. Moslimi v skutočnosti napokon začali podnikať výpravy do Európy, takže dobytie Istanbulu sa stalo historickým bodom obratu vzhľadom na potvrdenie presily nad Európou.
Druhým dôležitým prvkom vo význame Istanbulu pre svetové dianie a históriu je jeho vzťah k renesancii. Po jeho dobytí mnohí byzantskí umelci a filozofi emigrovali do európskych centier, väčšinou do Ríma, a vzali so sebou cenné rukopisy týkajúce sa pokrokových trendov intelektuálneho vývoja. Táto inteligencia slúžila ako motor pre hnutie za oživenie a prehodnotenie klasickej gréckej kultúry. Stretnutie a opätovné spojenie dvoch odlišných škôl podnietilo ideologickú revolúciu známu ako európska renesancia a byzantskí intelektuáli z Istanbulu boli kľúčovou hybnou silou pri urýchľovaní tohto pohybu.
