Úvod

Kresťanstvo v Turecku

Keďže až 98 percent populácie Turecka sú moslimi, kresťanstvo je evidentne menšinovým náboženstvom. Turecko je sekulárny štát a ako jediná moslimská krajina nemá štátne náboženstvo - Ústava zaručuje slobodu vierovyznania a platí pravidlo tolerancie. Medzi obyvateľstvo patria aj príslušníci arménskej apoštolskej a gréckej pravoslávnej cirkvi, rímski a východní katolíci a Židia. Z celkovej populácie 73 miliónov ľudí žije v Turecku v súčasnosti približne 120 000 kresťanov a 26 000 Židov.

Po ukrižovaní Ježiša Krista mnohí raní kresťania ušli pred prenasledovaním z Jeruzalemu, prišli do Anatólie a usadili sa v rôznych mestách ako Efez, Hierapolis či Cappadocia. Sv. Pavol kázal v Perge, Derbe, Lystre, pisidijskej Antiochii, Efeze (pozri List efezským) a Konyi. Sv. Ján chvíľu pobýval v Efez spolu s Pannou Máriou a po návrate z Patmosu, kde bol vo vyhnanstve, v Efeze zomrel. Sv. Peter sa usadil v Antiochu a postavil prvý kresťanský kostol vyrezaný v jaskyni. Sv. Filip sa usadil v Hierapolise, no spolu s rodinou ho zavraždili Rimania.

V roku 380, za vlády Theodosia I, bolo kresťanstvo vyhlásené za oficiálne náboženstvo a legalizovalo sa ničenie pohanských chrámov. A predsa mala popularita kresťanstva počas byzantskej éry veľké výkyvy. Mnohí považovali cestu k zbožnosti za mätúcu a rozmanité rozkoly medzi rímskokatolíckou a pravoslávnou byzantskou cirkvou určite veci neuľahčovali. Ak k tomuto vnútornému haštereniu medzi veriacimi pridáte ešte daň pre „Dhimmi" („ľudí knihy" žijúcich na moslimských územiach) (50 percent zárobkov nemoslimov v protiklade k desiatku moslimských veriacich) pre kresťanov žijúcich na územiach ovládaných Otomanmi, niet divu, že obrovské množstvo roľníkov konvertovalo na islam. Islam takisto predstavoval pomerne jednoduchú cestu na nasledovanie - vyznávajte vieru v jedného Boha a poslanie jeho proroka Mohameda a dodržiavajte Päť pilierov viery.

Kresťanstvo sa v Turecku postupne rozdrobilo, takže keď si islamskí Otomani napokon podrobili Byzantskú ríšu, nutne došlo k tomu, že kedysi prevažne kresťanská oblasť ňou prestala byť.

Ďalší dôležitý fakt pre kresťanov je, že prvé ekumenické koncily sa konali v Nicei (dnešný Iznik) v Marmarskej oblasti Turecka, medzi Bursou a Istanbulom.

Dom Panny Márie

Na Bulbul Dag (Slávičej hore) je dom Panny Márie, kde údajne strávila posledné roky života a zomrela. Spolu so sv. Jánom prišla do Efezu a odišla na horu Panaghia Kapulu, aby prežila prenasledovanie Rimanmi. Dom zničili mnohé zemetrasenia a objavili ho až v roku 1951 vďaka nemeckej mníške Catherine Emmerichovej, ktorá videla jeho polohu vo víziách. Vatikán ho uznáva ako svätyňu. Nadácia Georgea Quatmana z Ohia dom Panny Márie zrenovovala a v súčasnosti slúži ako malý kostol, ktorý priťahuje mnohých kresťanov aj moslimov, aby sa za ňu modlili. Omša sa tam koná každú nedeľu. 15. augusta 2000 sa v dome konal veľký obrad pri príležitosti Nanebovzatia Panny Márie.

Sv. Ján Krstiteľ

Sv. Ján Krstiteľ je známy v turečtine ako Yahya peygamber a aj moslimi ho považujú za proroka. Sv. Ján Krstiteľ bol synom Zachariáša, kňaza v jeruzalemskom chráme, a Alžbety, Máriinej príbuznej, ktorá ju navštívila. Podľa tradície bol Ján Krstiteľ pochovaný v meste Sebaste v Samárii, no jeho pozostatky boli počas niekoľkých storočí roznesené po celom svete. Dokonca aj v paláci Topkapi v Istanbule, v dnešnej sekcii posvätných relikvií, je niekoľko kostí z ramena a lebky, ktoré mu patria, a návštevníci ich môžu vidieť.

Ján inšpiroval mnohých stúpencov, aby nasledovali Krista, keď ho označil za „baránka Božieho". Medzi nich patrili aj Ondrej a Ján, ktorí spoznali Krista prostredníctvom Jánových kázní. Ján je v Novom zákone uvedený ako posledný z prorokov Starého zákona a predchodca Mesiáša.

Apoštol Pavol

Zo všetkých apoštolov Pavol vyčnieva ako ten, ktorý bol cestovateľom par excellence. Jeho cesty po celom starovekom svete boli plné pozoruhodných udalostí a vzhľadom na ťažkosti spojené s cestovaním v tých časoch, nie to ešte na nepriateľskosť a nebezpečenstvo, ktorým čelil pri snahe obrátiť obyvateľov na novú vieru, je zásluhou jeho vytrvalosti a húževnatosti, že dosiahol toľko, koľko dosiahol. Pavol, pôvodne Šavol (Saul), sa narodil v Tarzuse v dnešnom južnom Turecku a zmenil si meno z úcty k významnej osobe Sergia Pavla.

2008 - rok sv. Pavla

Pápež Benedikt XVI vyhlásil rok 2008 za „Rok sv. Pavla" na počesť svätca a pripomenutie 2000 rokov od jeho narodenia. Výročný rok sa formálne začína 28. júna a očakáva sa, že do Pavlovho rodného mesta Tarsus v Turecku prídu milióny kresťanských pútnikov.

Sv. Mikuláš z Myry (Santa Claus)

Sv. Mikuláš, nazývaný aj sv. Mikuláš z Bari, myrský biskup (štvrté storočie), je patrónom pekárov, majiteľov záložní, námorníkov, detí, Grékov a Rusov a jeho sviatkom je 6. december.

Veľká úcta, ktorá sa za mnohé roky dostala tomuto svätcovi a množstvo oltárov a kostolov po celom svete zasvätených jeho pamiatke, sú svedectvom o jeho svätosti a sláve, ktorej sa teší s Bohom. Hovorí sa o ňom, že sa narodil v Patare v Lýcii. Hlavné mesto Myra bolo biskupské sídlo, a vzhľadom na to, že sa tam uvoľnilo miesto, sv. Mikuláša zvolili za biskupa. Na tomto mieste sa stal slávnym vďaka svojej mimoriadnej zbožnosti, zanieteniu a mnohým udivujúcim zázrakom. Grécke historické záznamy o jeho živote sa zhodujú v tom, že ho pre vieru uväznili. Mikuláš v neskoršej fáze prenasledovania zo strany Diokleciána vykonal slávne doznanie a bol prítomný na Nicejskom koncile, kde odsúdil arianizmus. Mlčanie iných autorov je pre mnohých oprávneným dôvodom na podozrievavosť voči týmto okolnostiam. Zomrel v Myre, kde ho pochovali v jeho katedrále.

Na byzantských pečatiach sa podobizeň sv. Mikuláš nachádza častejšie ako podobizeň kohokoľvek iného; v neskoršom stredoveku mu bolo len v Anglicku zasvätených na jeho počesť štyristo kostolov; a hovorí sa o ňom, že kresťanskí umelci ho znázorňovali častejšie ako hociktorého iného svätca, s výnimkou Panny Márie. Sv. Mikuláš sa uctieva ako svätý patrón niekoľkých skupín ľudí, na Východe najmä námorníkov a na Západe detí. Prvý uvedený patronát je pravdepodobne v dôsledku legendy, že počas svojho života sa pri pobreží Lýcie zjavil námorníkom v búrke, ktorí ho vzývali, aby im pomohol, a bezpečne ich priviedol do prístavu. Námorníci v Egejskom a Iónskom mori mali v súlade s rozšíreným východným zvykom „hviezdu sv. Mikuláša" a navzájom si želali šťastnú plavbu frázou „nech sv. Mikuláš drží kormidlo". Legenda o „troch deťoch" bola príčinou vzniku jeho patronátu nad deťmi a rôznych obradov, cirkevných aj svetských, s tým spojených; taký bol chlapec biskup. Najmä v Nemecku, Švajčiarsku a Holandsku sa na Vianoce dávali darčeky v jeho mene. Tento zvyk v Anglicku nepretrval z katolíckych čias. V Amerike ho spopularizovali holandskí protestanti z Nového Amsterdamu, ktorí premenili katolíckeho svätca na severského čarodejníka (Santa Claus = Sint Klaes = sv. Mikuláš) a do tejto krajiny ho uviedol Bret Harte. Nie je to jediný „starý dobrý anglický zvyk", ktorý, odhliadnuc od toho, že je dobrý, nie je v dnešnej podobe ani trochu „starý anglický". Vyslobodenie troch cisárskych úradníkov prirodzene spôsobilo, že sv. Mikuláša vzývali väzni a zajatci alebo niekto v ich mene, a v stredoveku boli zaznamenané jeho mnohé zázračné skutky.

Sedem ekumenických koncilov

Ekumenický koncil je oficiálne zhromaždenie predstaviteľov celej Cirkvi za účelom riešenia náboženských otázok. Všetky tri hlavné vetvy kresťanstva - pravoslávna, katolícka aj evanjelická - v súčasnosti uznávajú prvých sedem ekumenických koncilov, ktoré sa konali v Anatólii a v Konštantínopole (súčasnom Istanbule) v rokoch 325-787 n. l. s cieľom dosiahnuť konsenzus pre nerozdelenú cirkev.