Sekulárne Turecko
V roku 1922 nový národný režim zrušil otomanský sultanát a v roku 1924 aj kalifát, ktorý otomanský sultánat udržiaval celé stáročia. Takto po prvýkrát v histórii islamu si nijaký panovník neuplatňoval nárok na duchovné vodcovstvo islamu; k tomu však došlo koncom 80. rokov dvadsiateho storočia. Stiahnutie sa Turecka, dediča Otomanskej ríše, ako predpokladaného vodcu svetového moslimského spoločenstva bolo symbolom zmeny vo vzťahu Turecka k islamu.
Sekularizmus alebo zosvetštenie (po turecky Laiklik) bol jeden zo „šiestich šípov" Atatürkovho plánu pre moderné Turecko; tieto základné princípy republiky, ktoré sa zvyčajne označujú ako atatürkizmus či kemalizmus, tvorili základ mnohých raných republikánskych reforiem. Tak ako islam utváral identitu Otomanskej ríše a jej ľudu, sekularizmus formoval nový turecký národ a jeho občanov.
Zavedenie sekularizmu v Turecku bol proces oddelenia cirkvi od štátu alebo náboženských oblastí života od nenáboženských. V Otomanskej ríši teoreticky všetkým oblastiam života vládli náboženské zákony a náboženské organizácie neexistovali oddelene od štátu.
Reforiem, ktoré sa priamo dotýkali náboženstva, bolo veľa. Patrilo medzi ne zrušenie kalifátu, zrušenie úradu seyhülislama (islamského vládcu); zrušenie náboženskej hierarchie; zatvorenie a konfiškácia dervišských domov, zhromaždísk a kláštorov a postavenie ich rituálov a stretnutí mimo zákona; ustanovenie vládnej kontroly nad Evkafom (turecký náboženský fond), ktorý za šariátu (islamské právo) nepodliehal prevodom; nahradenie šariátu upravenými európskymi právnymi kódexmi; zatvorenie náboženských škôl (medressy); prechod z islamského kalendára na západný; zákaz mužského fézu (okrúhla čiapka) zákonom a nevôľa voči ženskému závoju - obidve tieto súčasti oblečenia sa spájajú s náboženskou tradíciou; a zákonný zákaz tradičného odevu miestnych náboženských vodcov.
Nacionalistický režim sa pokúsil dať náboženstvu modernejšiu a národnejšiu podobu. Štát takisto podporoval používanie turečtiny namiesto arabčiny pri modlitbách a nahradenie arabského slova Alah tureckým Tanri. Opozícia však bola dosť silná na to, aby sa postarala o zachovanie arabčiny ako jazyka modlitieb. Napríklad v roku 1932 vláda ustanovila, že turečtina sa bude používať pri zvolávaní na modlitbu z minaretov, no toto rozhodnutie nebolo dobre prijaté a v roku 1934 sa vrátila arabská verzia zvolávania na modlitbu. Za povšimnutie stojí, že Hadžia Sofia (kostol svätej múdrosti, bazilika byzantského cisára Justiniána zo šestnásteho storočia, ktorú dal Mehmed II prestavať na mešitu) bola prerobená na múzeum.
