Úvod

Pôvod Otomanskej ríše

Turecké nomádske kmene po vytlačení Mongolmi z domova na ázijských stepiach konvertovali v ôsmom a deviatom storočí na islám. V priebehu desiateho storočia jeden z tureckých kmeňov, Seldžukovia, získal významnú moc v islamskom svete a prijal usadený spôsob života, ktorý zahŕňal islamskú pravovernosť, centrálnu správu a zdaňovanie. Mnohé iné turecké skupiny však zostali nomádske a v súlade s tradíciou gazi sa usilovali dobyť územia pre islam a pre seba získať vojnovú korisť. To ich viedlo ku konfliktu so seldžuckými Turkami. Seldžukovia, aby upokojili nomádske kmene, nasmerovali ich do východnej oblasti Byzantskej ríše, Anatólie. Kmeň známi ako Otomani vzišiel z jedného z menších emirátov založených v severozápadnej Anatólii po roku 1071. Panovnícky rod dostal meno podľa Osmana (1259-1326), ktorý začal rozširovať svoje kráľovstvo do Byzantskej ríše v Malej Ázii a v roku 1326 svoje hlavné mesto presťahoval do Bursy.

Otomanská ríša

Politická a geografická jednotka spravovaná moslimskými otomanskými Turkami. Ich ríša mala stred v súčasnom Turecku a svoj vplyv šírila do juhovýchodnej Európy aj na Stredný Východ. Európa dokázala iba dočasne zabrániť ich postupu: bod zvratu nastal v bitke pri Varne v roku 1444, kedy sa európskej koalícii nepodarilo zastaviť postup Turkov. Iba Konštantínopol (Istanbul) zostal v byzantských rukách a po Varne sa zdalo, že nemožno zabrániť jeho dobytiu. Turci následne založili v Antólii a juhovýchodnej Európe ríšu, ktorá existovala do začiatku 20. storočia.

Hoci sa Otomanská ríša nepovažuje za európske kráľovstvo, Otomanská expanzia mala hlboký dopad na kontinent už aj tak ochromený pohromami štrnásteho a pätnásteho storočia. Otomanskí Turci sa preto musia brať do úvahy pri každej štúdii o Európe v neskorom stredoveku. Ľahkosť, s akou Otomanská ríša dosahovala vojenské víťazstvá, viedla západných Európanov k obavám, že pokračujúci úspech Otomanov spôsobí rozvrat politickej a sociálnej infraštruktúry na Západe a povedie k pádu kresťanstva. Takúto vážnu hrozbu nebolo možno ignorovať, a tak Európania zorganizovali proti Otomanom v rokoch 1366, 1396 a 1444 krížové výpravy, no bez úspechu. Otomani pokračovali v podmaňovaní nových teritórií.

Otomani - jeden z početných tureckých kmeňov, ktoré migrovali zo stredoázijských stepí - boli spočiatku nomádi vyznávajúci jednoduché šamanské náboženstvo. Styk s rôznymi usadenými národmi viedol k zavedeniu islamu a pod islamským vplyvom si Turkovia osvojili svoju najväčšiu bojovnú tradíciu - gazi. Dobre vycvičení bojovníci gazi s dobrými zručnosťami bojovali, aby si podrobili neveriacich a pritom získali územia a bohatstvo.

Zatiaľ čo bojovníci gazi bojovali za islam, najväčším vojenským aktívom Otomanskej ríše bola stála platená armáda kresťanských vojakov - janičiari. Janičiari, ktorých prvý oddiel vytvoril v roku 1330 Orhan, boli kresťanskí zajatci z dobytých území. Boli poučení o islamskej viere, vycvičení ako vojaci a boli prinútení odovzdať ročnú daň vo forme vojenskej služby. Protestom šľachty z radov bojovníkov gazi čelil Murad I (1319-1389) tak, že z novej vojenskej sily vytvoril elitnú osobnú armádu sultána. Janičiarov za vernosť odmenili udelením novozískanej zeme, a tak rýchlo stúpali a mohli v Otomanskej ríši vykonávať najdôležitejšie administratívne funkcie.

Počas ranej histórie Otomanskej ríše využívali politické frakcie v Byzancii otomanských Turkov a ich janičiarov ako žoldnierov vo vlastných bojoch o cisársku nadvládu. V štyridsiatych rokoch 14. storočia žiadosť uzurpátorov o pomoc Otomanov pri vzbure proti cisárovi poslúžila ako zámienka na otomanskú inváziu do Trácie na severnej hranici Byzantskej ríše. Dobytím Trácie Otomani získali základňu v Európe, z ktorej zahajovali budúce výpravy na Balkán a do Grécka. V roku 1366 sa Adrianopol (Edirne) stal otomanským hlavným mestom. V priebehu ďalšieho storočia Otomani vybudovali ríšu, ktorá zahŕňala Anatóliu a čoraz väčšie časti byzantských území vo východnej Európe a v Malej Ázii.

Koncom 14. storočia bola otomanská expanzia do Európy v plnom prúde. Gallipoli (Gelibolu) dobyli v roku 1354 a v bitke pri Nikopolise v roku 1396 rozdrvili veľké križiacke vojsko. Porážka bola taká veľká, že rytierom zo západnej Európy vzala odvahu zahájiť novú výpravu proti Turkom. Príchod Tatárov na čele s Tamerlánom začiatkom pätnásteho storočia dočasne oddialil postup Turkov, no Otomani čoskoro obnovili útoky na Byzanciu a východnú Európu. Pri Varne v roku 1444 Murad II zdecimoval uhorsko-poľskú armádu a za vlády jeho syna Mehmeda II Dobyvateľa (1432-1481) Otomani prakticky neobmedzene dobýjali územia.

Konštantínopol ovládli v roku 1453, čím otriasli celou Európou, a názov mesta zmenili na Istanbul. S pádom Byzancie utiekla vlna byzantských utečencov na románsky západ a odniesla si so sebou klasické a helenistické poznatky, ktoré poslúžili ako dodatočný impulz pre rýchlo sa rozvíjajúci humanizmus renesancie.

Atény padli v roku 1456 a Belehrad iba o vlas unikol obsadeniu, keď roľnícka armáda vedená uhorským Jánošom Hunyadim odrazila v tom istom roku obliehanie. Napriek tomu do roku 1478 Otomani ovládli Srbsko, Bosnu, Valašsko a Krymský chanát. Turci kontrolovali Čierne more a severné Egejské more a mnohé dôležité obchodné cesty uzavreli pre európske loďstvo. Islamská hrozba sa priblížila ešte viac, keď si Otomani v roku 1480 zriadili pri Otrante v Taliansku predmostie.

Hoci turecká prítomnosť v Taliansku trvala krátko, zdalo sa, akoby sám Rím mal čoskoro padnúť do rúk moslimom. V roku 1529 Otomani postúpili hore popri Dunaji a obliehali Viedeň. Obliehanie bolo neúspešné a Turci začali ustupovať. Aj keď Otomani naďalej šírili strach až do 16. storočia, vnútorné boje začali spôsobovať úpadok kedysi nezdolateľnej vojenskej prevahy Otomanskej ríše. Výsledok bitiek už viac nebol vopred rozhodnutou vecou a Európania začali dosahovať víťazstvá nad Turkami.

Napriek vojenskému úspechu a územnej expanzii v Otomanskej ríši pretrvávali problémy organizácie a vlády. Murad II sa pokúsil obmedziť vplyv šľachty a gaziov povýšením bývalých otrokov a janičiarov do adminstratívnych pozícií. Títo správcovia predstavovali alternatívny hlas voči šľachte, v dôsledku čoho Murad II a sultáni nasledujúci po ňom dokázali hrať s jednou frakciou proti druhej, z čoho sa stala typická charakteristika Otomanskej ríše. Moc janičiarov neraz prevážila slabého sultána a elitná vojenská sila príležitostne pôsobila ako „tvorca kráľa".

Ďalšou slabou stránkou bolo, že v islame sa nevyužívalo právo prvorodeného a často sa spochybňoval prevod moci zo zosnulého sultána na jeho syna. Ak sultán zomrel bez mužského dediča alebo ak zanechal viacerých synov, následníctvo sa muselo násilne vybojovať. V ranej fáze sa v záujme zabránenia nepretržitej rivalite všetci mužskí príbuzní čerstvo korunovaného sultána dali popraviť. Neskôr však boli potenciálni rivali iba doživotne uväznení. Niektorí historici uvažujú, že politika uväznenia prispela k úpadku Otomanskej ríše, keď mentálne nestabilných a politicky neskúsených sultánov oslobodili z väzenia a posadili na trón. Napriek častým sporom o následníctvo však Otomanská ríša dokázala v neskorom stredoveku vyprodukovať efektívnych vodcov a rozvinúť si komplexnú vládnu politiku.

Aj napriek ťažkostiam s nástupníctvom a administratívnou správou mali Otomani množstvo výhod, ktoré prispievali k ich úspechu, pričom ohromné bohatstvo ríše bolo najdôležitejším aktívom. S postupnou expanziou Otomanská ríša získala kotrolu nad obchodnými cestami na Východ a mnohé európske mocnosti, ako napríklad Benátky a Ženeva, platili veľké sumy za privilégium prístupu k týmto cestám.

Hoci ohavnosti „neveriaceho Turka" vyvolávali hrôzu v srdciach všetkých kresťanov na konci stredoveku, Otomani v skutočnosti vo všeobecnosti dovolili náboženským skupinám na dobytých územiach, aby pokračovali vo vyznávaní vlastnej viery. Takisto mali tendenciu zachovávať zavedené feudálne inštitúcie a v mnohých prípadoch dovolili koexistenciu právnych poriadkov na reguláciu rôznych etnických a náboženských skupín. Ich administratívne a vládne systémy boli dosť rozvinuté a vysoko účinné a väčšina krajín ovládaných Otomanmi bola v tom čase dobre spravovaná.

Otomanskí sultáni

Tugra (znak sultánov)

V ranom období ríše sa sultanát dedil z otca na syna. Fatih po boji medzi synmi Yildirim Bayezita o moc a o trón vyniesol rozhodnutie o vražde ostatných súrodencov, keď najstarší z nich zasadol na trón, v dekréte v jeho mene. Táto možnosť, ktorá sa uplatňovala 250 rokov, bola na začiatku 17. storočia zrušená a nahradilo ju pravidlo vlády najstaršieho člena rodiny po smrti sultána. Všetci perspektívni budúci dediči trónu však boli prinútení žiť v „klietkovej" časti haremu, odrezaní od zvyšku sveta.

Otomanský štát a vláda

Otomani zdedili bohatú zmes politických tradícií od nesmierne rôznorodých etnických skupín: Turkov, Peržanov, Mongolov, Mezopotámčanov a, samozrejme, z islamu. Otomanský štát, podobne ako Turecký, Mongolský a Mezopotámsky štát, spočíval na princípe absolútnej moci monarchu. Charakter otomanske autokracie sa však na Západe vo veľkej miere chápe a vykladá nesprávne, najmä v učebniciach svetových dejín.

Centrálnou funkciou panovníka čiže sultána v otomanskej politickej teórii bolo zaručiť spravodlivosť (po turecky „adalet") v krajine. Všetka autorita závisela od panovníkovho osobného záväzku k spravodlivosti. Táto predstava má turecko-perzské aj islamské aspekty. V islamskej politickej teórii bol vzorom spravodlivého panovníka Šalamún v hebrejských príbehoch (Sulejman je pomenovaný podľa Šalamúna). Spravodlivosť predstavovaná šalamúnskym panovníkom je takzvaná distributívna spravodlivosť, čiže spravodlivosť nestrannosti a rovnosti, ktorá sa približuje západnému pojmu spravodlivosti. Adalet (spravodlivosť) má však navyše aj turecko-perzské súradnice; v rámci tejto tradície znamená adalet, čiže spravodlivosť, ochranu bezbranných pred nenásytnosťou skorumpovanej a bezohľadnej vlády. V tomto zmysle je súčasťou spravodlivosti ochrana najnižšie postavených členov spoločnosti, roľníkov, pred nespravodlivými daňami a skorumpovanými a nespravodlivými súdmi. Toto bola v otomanskej politickej teórii prvoradá úloha sultána. Osobne chránil svoj ľud pred výstrednosťami vlády, ako bolo nenásytné zdaňovanie a skorumpovanosť miestnych úradníkov. V chápaní Otomanov mohol vládca zaručovať takúto spravodlivosť iba vtedy, keď mal absolútnu moc. Ak totiž nebol absolútnym vládcom, znamenalo to, že bude závislý od iných a teda bude podliehať korupcii. Absolútna moc potom slúžila skôr budovaniu spravodlivej vlády a zákonov, a nie povýšeniu panovníka nad zákon, ako Európania vykladali sultánát.

Za účelom zabezpečenia adaletu Otomani ustanovili množstvo praktík a inštitúcií v rámci centrálnej vlády stojacej okolo sultána. Prvé bolo ustanovenie byrokracie, ktorá vychádzala zo sultánovho vnútorného okruhu. Byrokracia zase kontrolovala miestne vlády; z tohto sa stal model európskeho absolutizmu v sedemnástom storočí. Medzi ďalšie inštitúcie a politické praktiky patrila:

Dozor nad vládou

Sultánovou úlohou bolo v prvom rade sledovať všetkých úradníkov. V niektorých prípadoch toto dozeranie na vládu vyžadovalo osobné zapojenie sa sultána. Niekedy tajne sledoval kroky Divanu, čo bola centrálna poradná skupina sultána, a niekedy sledoval kroky súdov ulama. Napríklad pribižne v rovnakom čase, keď bol Martin Luther odsúdený na smrť na sneme vo Wormse, sultán Sulejman tajne sledoval proces s Mollom Kabizom, ktorý hlásal duchovnú nadradenosť Ježiša Krista nad Mohamedom. Po vypočutí súdom ulama a odmietnutí odvolať svoje tvrdenie bol Molla odsúdený na smrť. Sulejman však zvrátil rozsudok, pretože argumenty, ktoré uviedol súd, nevyvracali Mollove argumenty (napokon však Mollove argumenty vyvrátili na neskoršom procese).

Od sultána sa vyžadovalo, aby si pravidelne v prestrojení prešiel miestne vlády a uistil sa, že úradníci a sudcovia konajú spravodlivo. Ak bol sultán presvedčený, že sa voči ľudu pácha nespravodlivosť, priamo zasiahol a zvrátil rozhodnutie. Islamskí historici tvrdia, že Otomanská ríša upadla v prvom rade preto, lebo neskorší sultáni sa čoraz menej zaujímali o udržanie spravodlivosti vo svojej ríši. Prevažne však sultáni sledovali miestnych úradníkov prostredníctvom širokého, zložitého a spletitého systému špiónov, ktorí podávali správy centrálnej byrokracii. Systém zhromažďovania tajných informácií v Otomanskej ríši bol až do dvadsiateho storočia najlepší na svete!

Siyaset (politika)

Vykorenenie korupcie by neznamenalo nič, keby sa preň nič nerobilo. Verejní činitelia a úradníci, ktorí zneužívali moc a roľníctvo, museli podstúpiť zvláštny súd nazývaný siyaset. Siyaset bol systémom krutých trestov, ktoré sultán uvalil na skorumpovaných úradníkov; nebolo úniku, nijakej peňažnej náhrady namiesto telesného trestu alebo ešte častejšie trestu smrti rýchlo a kruto vymeraného skorumpovaným úradníkom. V systéme siyaset boli najvážnejšími zločinmi úradníkov nezákonné zdaňovanie alebo nútená práca roľníkov, bývanie v ich domoch bez dovolenia či ubytovávanie vojakov bez povolenia, a žiadanie roľníkov, aby proti svojej vôli poskytli jedlo im alebo vojakom. Takéto zločiny takmer určite znamenali trest smrti.

Verejné vyhlasovanie zákonov a daní: Aby sa predišlo falošným daniam a svojvoľným zákonom zo strany verejných úradníkov, sultánove „nariadenia" (ferman) a dane sa vyhlasovali a vyvesovali na verejnosti. Informácie od centrálnej vlády sa takto šírili k ľuďom vždy priamo.

Prístupnosť

Azda najdôležitejším prvkom otomanskej centralizovanej vlády bol všeobecný k centralizovanej moci. Najvyššie úrovne moci - s výnimkou osoby sultána - boli dostupné každému občanovi ríše. Každý príslušník otomanskej spoločnosti mohol prísť za Ríšskou radou so sťažnosťou na vládnych úradníkov; tieto oficiálne sťažnosti sa nazývali „ard-i mahdar" a vždy sa riešili s najvyššou vážnosťou. Ak ríšska rada rozhodla v neprospech úradníkov, často boli podrobení siyasetu.

Verejná mienka

Najrozšírenejšia mylná predstava o islamských panovníkoch vo všeobecnosti a otomanských vládcoch konkrétne bola, že boli vzdialení, odmeraní a nezaujímali sa o svoj ľud. Aj keď to mohla byť fyzicky pravda, ideologicky to nebolo tak. V otomanskom štáte sa v skutočnosti verejná mienka považovala za jediný pravý základ, na ktorom spočívala štátna moc. Zastával sa názor, že ak ľud prestal podporovať svojho panovníka, čoskoro došlo k pádu jeho moci. Sultánska vláda si preto neúnavne pestovala verejnú mienku, pretože vedela, že sultánovi nepriatelia takisto pestovali nepriaznivú verejnú mienku. Vláda to nerobila len prostredníctvom propagandy, ale aj svojou politikou. Okrem súdneho stíhania skorumpovaných vládnych úradníkov a verejného vyhlasovania daní a zákonov si otomanská vláda pestovala verejnú mienku aj vojnami a dobývaním území.

Vojakom nebolo dovolené zle zaobchádzať s roľníkmi, ani si od nich nič brať bez ich dovolenia alebo bez náhrady. Všetky otomanské dobyvateľské vojny v šestnástom storočí sa vytrvalo plánovali roky dopredu. Vláda vytvorila sklady so zásobami pozdĺž celej trasy výpravy, aby sa mohla armáda živiť bez toho, aby niečo brali bežnému obyvateľstvu. Otomanskí dobyvatelia boli presvedčení, že žiadna výprava by nemala vyhliadky na úspech bez dobrej vôle bežného obyvateľstva dobývanej krajiny, a tak boli vojenské výpravy pozoruhodne čestné a bezproblémové z pohľadu priemerného človeka.

Otomani takisto venovali pozornosť ranej forme zisťovania verejnej mienky a boli pravdepodobne prvou vládou, ktorá aktívne monitorovala verejnú mienku kvantifikovateľným spôsobom. „Prieskum verejnej mienky", ktorý využívali, boli piatkové modlitby. Vo väčšine islamských štátov je jedným z prvkov piatkovej modlitby modlenie sa za blaho a život panovníka. Je to dobrovoľná časť piatkovej modlitby, takže jej zaradenie vo všeobecnosti znamená, že ľudia prítomní v mešite majú dobrú mienku o panovníkovi. Jej vynechanie často znamená opak. Otomani veľmi prísne venovali pozornosť piatkovým modlitbám po celej ríši, aby vedeli presne odhadnúť nálady verejnosti.

Štruktúra vlády

Oficiálne bol vládou sultán. Tešil sa absolútnej moci, aspoň teoreticky, a osobne sa zúčastňoval na každom rozhodntí vlády. Otomanská skúsenosť s vládou znamenala, že všetko reprezentujúce štátnu vládu vychádzalo z rúk samého sultána.

Sultán takisto nadobúdal titul kalifa, čiže najvyššieho dočasného vodcu islámu. Otomani si nárokovali na tento titul z viacerých dôvodov: dve najdôležitejšie posvätné miesta, Mekka a Medina, boli súčasťou ríše a prvoradým cieľom vlády bola bezpečnosť moslimov na celom svete, najmä bezpečnosť islamskej púte do Mekky. Ako kalif bol sultán zodpovedný za islamskú pravovernosť. Takmer všetky vojenské výpravy s cieľom dobyť alebo zabrať iné krajiny sa konali pre jeden z dvoch dôvodov: zaručiť bezpečný prechod moslimov do Mekky (ospravedlnenie invázií na nemoslimské územia) a skoncovať s heterodoxnými alebo kacírskymi praktikami a presvedčeniami (ospravedlnenie invázií na nemoslimské územia a ich zabratia).

Historici sa jednoducho nevedia zhodnúť na tom, ako medzi Otomanmi prechádzal sultanát z generácie na generáciu. V raných dejinách ríše sultanát jasne prechádzal z otca na najstaršieho syna; v roku 1603, po smrti Ahmeda I (1603-1617), sultanát prešiel na sultánovho brata. A predsa sa zdá, že Otomani nemali dedičný systém založený na práve prvorodeného (koruna prechádza na najstaršieho syna) či veku (koruna prechádza na najstaršieho brata v poradí). V tureckom aj v mongolskom monarchickom systéme bolo odovzdávanie koruny náhodná záležitosť. Turecký aj mongolský ľud veril, že koruna pripadla dedičovi s najväčšími zásluhami. Každý jednotlivec v dedičnej línii, či už bratia alebo synovia, mali rovnaké právo na korunu. To znamenalo, že následníctvo bolo takmer vždy veľkým bojom medzi súperiacimi stranami. U Otomanov to prebiehalo podobným systémom. Keď sultán zomrel, koruna pripadla - ako sa verilo - následníkovi s najväčšími zásluhami (takmer vždy to bol najstarší syn). Selim I musel o sultanát bojovať, no Sulejman bol jediným Selimovým synom, a tak zdedil korunu bez boja. Len čo sultán zasadol na trón, všetci jeho bratia a všetci ich synovia boli popravení - keby sa Selimovi I nevydaril pokus o získanie moci, Sulejmana by boli zabili. Tieto popravy zaručovali, že v budúcnosti sa nebudú konať nijaké vojny ani boje medzi uchádzačmi o trón, keďže všetci až na jedného boli mimo hry.

V sedemnástom storočí začali otomanskí sultáni prehodnocovať túto praktiku a jednoducho svojich bratov uväznili - práve toto umožnilo, aby po Ahmedovi I nasledoval jeho brat. Západní historici poukazujú na túto praktiku ako na jeden z hlavných dôvodov, prečo sultánska vláda zanikla. Keďže koruna pripadala do rúk osobám, ktoré veľkú, ak nie väčšiu časť života prežili vo väzení, otomanský štát bol svedkom následníctva duševne chorých sultánov a s tým súvisiaceho nárastu moci skorumpovanej byrokracie.

Základným predpokladom na získanie sultanátu bola spôsobilosť osoby vykonávať túto pozíciu. Otomani verili, že jednoduché získanie následníctva bolo dôkazom toho, že sultán bol hodný koruny; sultán však môže zostarnúť, zoslabnúť alebo podľahnúť korupcii, a tak prísť o svoje schopnosti slúžiť ako sultán. Selim I prišiel trón tak, že zvrhol svojho otca, Bayezida II (1481-1512), ktorý bol už príliš starý na to, aby viedol armádu proti ohrozeniu zvonku. Keď sa zo Sulejmana stal starec, jeho dvaja synovia Bayezid a Mustafa, jeho najobľúbenejší syn, pripravovali jeho zvrhnutie. Po tejto zrade dal starý Sulejman popraviť obidvoch synov, čo ho podľa všetkého zlomilo na duchu.

Otomani dodržiavali starú tureckú a mongolskú tradíciu a považovali sultánove územia za spoločný majetok sultánovej rodiny. Podľa toho boli otomanské územia rozdelené na časti, ktoré prináležali členom kráľovskej rodiny, keď každý zo sultánov prišiel k moci. Dobyté územia sa považovali za súkromné vlastníctvo sultána.

Hoci sa sultánovi pripisovala osobná zodpovednosť za každé rozhodnutie vlády, v skutočnosti vládu riadila rozsiahla byrokracia. Túto byrokraciu kontroloval prísny a zložitý súbor pravidiel, ktorými bol obmedzovaný aj sám sultán. Na vrchole byrokracie bol Diván (sultánova rada), ktorý slúžil sultánovi ako kabinet pri rozhodovaní. Najmocnejším členom sultánovej vlády bol Veľký vezír (niečo ako súčasný premiér), ktorý z veľkej časti dozeral na všetky výkonné funkcie vlády. Menovanie na túto pozíciu nebolo svojvoľné, ale riadilo sa prísnymi pravidlami.