Turecká káva
Od čias Otomanskej ríše až do súčasnosti zohrávala káva dôležitú úlohu v tureckm životnom štýle a kultúre. Servírovanie a konzumácia kávy mali po stáročia hlboký dopad na zvyky pri zásnubách a pri rodových zvykoch, na politickú a sociálnu interakciu, modlitby a pohostinnosť. Hoci v dnešnej spoločnosti mnohé rituály už nie sú rozšírené, káva zostala neodlučiteľnou súčasťou tureckej kultúry.
Kávu priniesli do Istanbulu v roku 1555 dvaja sýrski obchodníci a stala sa známa ako „mlieko hráčov šachu a mysliteľov". Do polovice 17. storočia sa turecká káva stala súčasťou zložitých obradov na otomanskom sultánskom dvore. Variči kávy (kahveci usta) za pomoci viac ako štyridsiatich pomocníkov obradne pripravovali a servírovali kávu sultánovi. Zvyky pri zásnubách a pohlavné roly sa takisto vymedzovali prostredníctvom kávových rituálov. V staroveku sa ženy usilovne učili správnu techniku prípravy tureckej kávy. Perspektívni manželia posudzovali hodnotu ženy podľa toho, ako chutila jej káva.
Pre mužov aj pre ženy bola káva v centre politickej aj spoločenskej interakcie. V časoch Otomanskej ríše sa ženy spoločensky stýkali pri káve a cukrovinkách. Muži sa stretávali v kaviarňach, kde debatovali o politike a hrali backgammon. Začiatkom 16. storočia sa v takýchto kaviarňach hrávala nová forma satirickej, politickej a sociálnej kritiky - takzvané tieňové divadlo tureckého folklóru, v ktorom boli hlavnými postavami bábky (ako napríklad Hacivat & Karagoz). V priebehu rokov sa z tureckých kaviarní stali spoločenské inštitúcie poskytujúce miesto na stretnutia a rozhovory.
V súčasnosti turecké kaviarne naďalej plnia v spoločnosti rolu miesta na stretávanie kultivovaných občanov ako aj zvedavých cestovateľov. Istanbul ponúka mnohé nové a pôvabné reštaurácie s kaviarňami, kde sa stretávajú priatelia a rodiny, aby si prediskutovali udalosti dňa nad šálkou tradičnej tureckej kávy.
Turecká káva sa robí z bôbov arabiky a je jemne zomletá až na prach. Pri mletí sa do kávy niekedy pridáva aromatické korenie kardamóm. Pri varení kávy sa môžu uvariť aj celé zrnká, ktoré sa pri servírovaní nechajú vyplávať na povrch. Turecká káva má šesť úrovní sladkosti od veľmi sladkej po čiernu. Keďže po servírovaní sa do kávy už nepridáva cukor, lyžičky nie sú potrebné. Keď sa káva začne zohrievať, začne peniť. Pravidlo tureckého kávového obradu diktuje, že ak na káve chýba pena, hostiteľ stráca prestíž.
Turecká káva sa podáva horúca zo zvláštnej kanvice nazývanej „cezve". Tradícia hovorí, že keď hosť vypije kávu, obráti šálku naopak na tanieriku a nechá ju vychladnúť, hostiteľka mu zo zvyškov usadenej kávy v šálke vyveští osud. Turecká káva má bohatú tradíciu aj chuť a aj v súčasnosti zostáva obľúbená.
V súčasnosti sa káva zvyčajne neservíruje s toľkými obradmi a vyrezávané drevo a filigránske striebro nahradili praktickejšie materiály, no aspoň dve dôležité kultúrne súvislosti pretrvávajú. Od perspektívnych neviest sa ako skúška ich zručnosti vo vedení domácnosti stále očakáva, že pripravia a budú servírovať kávu priateľovym rodičom - a je známe, že nechceným sobášom sa vyhli použitím soli namiesto cukru či rozliatím kávy na hostí! Ďalším spojenie s tradíciou je „fal" (veštenie budúcnosti zo zvyškov usadenej kávy v šálke) - spoločenská aktivita veľmi obľúbená v skupinách žien.
Ako hovoria Turci: „Šálka kávy spolu je zárukou štyridsaťročného priateľstva."
