Turecké kúpele (hamam)
Tradícia tureckých kúpeľov siaha do dávnych čias ešte pred príchodom Turkov do Anatólie. Keď Turci prišli do Anatólie, priniesli si so sebou jednu kúpeľnú tradíciu, a stretli sa s inou - rímskou a byzantskou, s určitými miestnymi odlišnosťami. Tradície splynuli, a keď sa k nim pridala moslimská starostlivosť o čistotu a s ňou spojená úcta k používaniu vody, vznikol celkom nový pojem - turecké kúpele. Časom sa z nich stala inštitúcia so systémom nevymazateľných zvykov.
Turecké kúpele bol totiž oveľa viac ako len miesto na očistu pokožky. Boli úzko späté s každodenným životom ako miesto, kam mohli voľne prísť ľudia každého postavenia a z každej spoločenskej triedy, mladí aj starí, bohatí aj chudobní, mešťania aj vidiečania. „Hamam" - ako sa kúpele nazývajú po turecky - používali ženy aj muži, aj keď, samozrejme, v rozličných hodinách.
Z pohľadu jednotlivca boli hamam dôverne známe miesto od prvých týždňov života až po jeho úplný koniec. Dôležité udalosti v živote sa veselo oslavovali, a v niektorých oblastiach sa stále aj oslavujú, v kúpeľoch. Príkladmi sú štyridsiaty deň života novorodenca, kúpeľ neviest kompletne s pohostením a živou hudbou a takzvaný sľub. Posledný príklad si vyžaduje vysvetlenie, pretože sa týka rozšíreného zvyku v Anatólii, keď sa robí sľub či prísaha, podmienená naplnením nejakého dôležitého želania. Oslavu v hamame, ktorá bola otvorená pre všetkých, usporiadala a zaplatila osoba plniaca svoj sľub po naplnení želania.
Na druhej strane smútočný obrad v hamame bol celkom iný, no tiež všeobecne rozšírený. Kúpeľ pohostinnosti znamenal jednoducho to, že domáci hostiteľ vzal svojho hosťa do hamamu na kúpeľ. Potom ešte existovali kúpeľe pri príležitosti obriezky, kúpele ženíchov, kúpele pri odchode do armády a okrem nich ešte mnohé iné. Ako vidíme, pre celú ľudovú kultúru predstavovali turecké kúpele dôležité spojenie.
Prirodzene, s návštevou hamamu sa spája celá škála vybavenia - a donedávna ste mohli v batôžku, ktorý si so sebou prinášala žena, napočítať 15 až 20 položiek. Pozrime si takýto batôžtek:
„Pestemal" (pesh-te-mahl) - veľký uterák so strapcami na obidvoch koncoch, ktorý si žena ovinula okolo tela, od podpazušia do polovice stehien, keď išla do časti nazývanej „kurna", čo je mramorový bazén. Pestemal býval pruhovaný alebo štvorčekovaný a mohol byť z farbenej zmesi hodvábu a bavlny, alebo z čistej bavlny či dokonca z čistého hodvábu.
Pár drevákov či prezuviek, po turecky „nalin", ktoré existovali v mnohých obmenách. Boli pozoruhodne vyrezávané a udržiavali chodidlá osoby, ktorá ich mala obuté, v čistote na vlhkej dlažbe. Dreváky bývali rôzne zdobené, najčastejšie perleťou alebo dokonca pokryté opracovaným striebrom. Mohli na nich byť zvončeky, plstená alebo mosadzná aplikácia alebo pletené slamené puzdro.
„Tas" alebo miska na oblievanie vodou bola vždy kovová. Bez ohľadu na to, či bola zo striebra, z pozlátenej alebo pocínovanej medi alebo z mosadze, vždy boli na nej vyryté alebo vykladané ornamenty.
V balíčku takisto nájdete kovové puzdro na mydlo, zvyčajne medené, s rúčkou navrchu ako kabelka a zospodu dierkované, aby mohla odtekať voda. Do tohto puzdra sa nedáva iba mydlo, ale aj drsná rukavica na drhnutie pokožky, sieťka z datľovníkových alebo iných vlákien na namydlenie a hrebene jemné aj so širokými zubmi vyrobené z rohoviny alebo slonoviny.
„Kese" (keh-seh) - drsná textilná rukavica, ktorá sa nosila v puzdre na mydlo - slúžila nielen na vydrhnutie špiny z pórov, ale aj na vzpružujúcu masáž. Sieťka na mydlenie bola špeciálne upletená zo štetín alebo rastlinných vlákien.
Súčasťou balíčka je často malá šperkovnica a v závislosti od regiónu bude zo striebra, medi alebo dreva, niekedy pokrytá prútím, plsťou, zamatom alebo striebrom. Keď sa žena vyzlečie v hamame, zloží si šperky a odloží si ich do tejto škatuľky.
V balíčku sú tri uteráky na osušenie - jeden sa omotá okolo vlasov ako turban, jeden okolo pliec a jeden okolo pása.
Na dlážku sa položí koberec a naň sa prestrie ďalšia plachta. Názov tejto plachty - „yaygi" - obsahuje turecký koreň slova „rozprestrieť". Na takto vytvorenú rohož si žena sadne pri vyzliekaní a na ňu si ukladá aj batôžtek. Po každej návšteve hamamu sa plachta vyperie, vysuší, poskladá a odloží do batôžku na ďalšiu návštevu.
Vnútorný materiál batôžka bol vyrobený z batistu, ktorý možno opakovane prať.
Naopak, vonkajšia časť batôžka bola husto vyšívaná a mohla byť zo zamatu, vlnenej látky alebo hodvábnej tkaniny. V každom prípade bola vždy nápadná a primeraná použitiu vo sviatočné dni a na iné zvláštne príležitosti.
Neodmysliteľnou súčasťou batôžka bolo zrkadlo. Rám a držadlo malo často z dreva, no niekedy aj zo striebra či mosadze.
V batôžku môže byť aj miska na hennu, ktorú si žena naplní po príchode do hamamu. Okrem farbiva sa henna považuje aj za prostriedok na posilnenie vlasov. Henna predstavuje pre mladé dievčatá starodávnu tradíciu pred svadobným dňom - takzvanú hennovú noc.
Veľmi malá nádoba vyrobená z pocínovanej mede sa používala na drvenie tmavej farby na obočie známej ako „rastik", obľúbenej najmä ženami so svetlými a gaštanovými vlasmi.
Na farbu na viečka - „surme" - slúži iná škatuľka.
V batôžku do hamamu určite nájdete aj fľaštičku s ružovým vonným olejom v drevenej kazete: nijaký iný parfum sa nepovažoval za vhodný na čerstvo umyté telo.
