Pôvod Turkov
Prvé historické zmienky o Turkoch sa objavili v čínskych záznamoch okolo roku 2000 pred n. l. V nich sa píše o kmeňoch nazývaných Hsiung-nu - čo bola raná forma západného výrazu Hún -, ktoré žili v oblasti ohraničenej Altajským pohorím, Bajkalským jazerom a severným okrajom púšte Gobi. Považujú sa za predkov Turkov. Konkrétne zmienky v čínskych zdrojoch zo šiesteho stroročia n. l. označujú kmeňové kráľovstvo nazývané Tu-Küe a nachádzajúce sa pri rieke Orchon južne od Bajkalského jazera. Chánovia (vládcovia) tohto kmeňa prijali menovité vazalstvo dynastie Tang. V rovnakej oblasti sa našiel najstarší známy príklad nápisu v tureckom jazyku a datuje sa, že vznikol okolo roku 730 n. l.
Iní tureckí nomádi z altajskej oblasti založili Göktüreckú ríšu, združenie kmeňov pod vládou dynastie chánov, ktorých vplyv sa rozšíril v šiestom až ôsmom storočí od Aralského mora až po Hindúkúš na území známom ako Transoxania, t. j. cez rieku Oxus. O Göktürkoch sa vie, že boli v siedmom storočí uvedení na zozname spojencov byzantského cisára proti Sasánovcom. V ôsmom storočí niektoré turecké kmene, medzi nimi Oguzovia, sa presťahovali na juh od rieky Oxus, zatiaľ čo iní migrovali na západ k severnému pobrežiu Čierneho mora. Do Malej Ázie prišli Turkovia v roku 1071 n. l. po víťazstve Seldžukov pri Malazgirte.
Historická Anatólia - krajina Turkov
Od tureckej kultúry je neoddeliteľná aj civilizovaná krajina. Napriek tomu z pohľadu cudzincov dáva Turecko nový význam divočine, pretože aj v tých najneprístupnejších či najizolovanejších častiach (ako sú vrcholy vysokých kopcov či tajné zákutia v údoliach) zostane v návštevníkovi pocit, že kedysi v histórii bolo toto miesto - teraz divé a neobrábané - domovom civilizácií, ktoré žili deväťtisíc rokov usadeným životom v dedinách a mestách v Anatólii.
Títo ľudia mali rôzny pôvod. Prichádzali vo vlnách a miešali sa s tými, čo tam už boli usadení, a zakaždým vytvárali novú syntézu. Od roku 2000 pred n. l. do roku 1500 n. l. bolo toto územie centrom svetovej civilizácie. Výklad svetového diania v súčasnosti vychádza z nášho chápania, čo sa dialo na tomto území počas posledých štyroch tisícročí a čo teraz ukazujú ruiny a monumenty skrášľujúce krajinu.
Až do príchodu modernej éry (ktorá sa v Turecku spája s komplexným programom výstavby diaľnic z päťdesiatych rokov 20. storočia) krajina zostala tisícročia taká, aká bola. Keď si pozriete v ankarskom Múzeu anatolských civilizácií repliku jednej z prvých poľnohospodárskych dedín na svete, pochádzajúcej takmer z roku 7 000 pred n. l., nemôže vám uniknúť podobnosť medzi týmto prototypom a všetkými ostatnými, ktoré Turci označujú za domácu, ľudovú architektúru. Keď máte niečo, čo funguje, prečo by ste to menili?
Model osídlenia v Anatólii je viac či menej rovnaký, aký bol v časoch starovekých civilizácií. Je veľká pravdepodobnosť, že cesta, po ktorej idete, je tá istá, po ktorej kráčali veľkí bojovníci z Východu a zo Západu a po ktorej prechádzali pestré karavány a cválali poslovia s poštou alebo tajnými dohodami. Možno je to tá istá cesta, po ktorej išiel sv. Pavol a jeho učeníci alebo Súfijci šíriaci božské poznanie. Možno na rovnakom mieste, po ktorom cestujete, bojoval Alexander Veľký alebo kráľ Krézus proti nepriateľom.
Impozantné akvadukty, ktoré postavili Rimania, umožnili nahromadenie obyvateľstva a vznik mestských sídel. Po krajine sú roztrúsené mosty, ktoré postavil Sinan a iní otomanskí architekti a ktoré sa stále používajú na bezpečnú prepravu tovaru a služieb. Hostince (caravanserai) z čias Seldžuckej ríše z 11. storočia ponúkali útočisko a pomoc ustatým cestovateľom. V niektorom z takýchto caravanserai môžete bývať aj dnes, pretože niekoľko sa zrekonštruovalo na luxusné hotely. V dobrom stave sú aj mnohé madrasy (náboženské školy), ktoré sa v súčasnosti využívajú väčšinou ako múzeá.
Okrem historických stavieb, ktoré sa hrdo ukazujú na hlavných archeologických náleziskách, ako sú Assos, Trója, Pergamon, Efez, Milétos, Priene, Didyma, Afrodisias, Heraklia, Myra, Olympos, Chimeira, Faselis, Patara, Xantos, Pinara, Tlos, Letoon, Halikarnassos, Cnidus, Hattusas, Alacahöyük, Çatalhöyük, Yazilikaya, Nemrut, Zeugma, pisidijská Antiochia, Nicea, Sardis, Gordion, Caunos, Labranda, Perge či Aspendos, majú mnohé pobrežné dedinky a mestá to šťastie, že disponujú vlastnými anatolskými zrúcaninami na periférii. Zvyčajne ide o staroveké divadlo poskytujúce pôsobivý výhľad na pláž, kde - ako vám povedia dedinčania - často plávala Kleopatra. Takisto nemusíte ísť ďaleko, aby ste našli agoru. Je pravdepodobne tam, kde vždy bola - priamo na trhovisku! Niektoré dediny majú tiež tú výhodu, že majú „potopené mestá" (Kekova) alebo ruiny pod morskou hladinou, ktoré môžete vidieť, keď sa pozriete do krištáľovočistých tyrkysových vôd.
Anatolský vidiek vám umožní vidieť záblesky starovekých civilizácií: Chattijcov, Churritov, Asýrčanov, Chetitov, Frýgov, Urartijcov, Lýdov či Lýkov. Z týchto civilizácií pochádzajú mnohé známe legendy: ženské bojovníčky známe ako Amazonky, majetok lýdskeho kráľa Kréza, kráľ Midas a jeho zlatý dotyk, či gordický uzol, ktorý mladý Alexander dokázal rozťať jedným úderom meča.
Ďalej tam sú menšie miesta, posvätné aj svetské, ktoré však majú hlboký význam: kláštory, hrobky miestnych svätcov, hrdinov, umelcov či básnikov, mešity, kostoly, hradby, pevnosti, paláce, fontány a cintoríny. Úbočia kopcov sú pokryté črepmi starovekej keramiky a súčasné múry často môžu mať nárožné kamene z čias antiky. Deti sa hrajú a ovce sa pasú uprostred krehkých pozostatkov. Až donedáva používali dedinčania bizarné skalné útvary takzvané „Rozprávkové komíny" v Kappadokii ako chladiareň na potraviny alebo vínne pivnice.
Veľká bohatosť krajiny kladie veľkú výzvu zachovaniu histórie v Turecku. Dobrý pokrok sa dosiahol v oblasti ochrany celistvosti dôležitých nálezísk a pokračujú práce na vykopávkach, katalogizovaní a zachovaní ohromného dedičstva krajiny. Prísne zákony bránia vývozu starožitností.
